Našli by sme mnoho príkladov, že keď zameníme ciele a prostriedky, kvantitu a kvalitu, pravdu a lož, múdrosť a hlúposť, prináša to iba nezmysly a problémy. Ukazuje sa napríklad, že o čo viac rozvíjame techniku, o to viac pribúda psychických problémov, depresií a úzkostí. Alebo koľko ľudí má obavy až strach z umelej inteligencie – nemala by technika ľuďom pomáhať, nie naháňať strach a teda škodiť?

Prečo je tomu tak? Lebo rozvíjame mnoho vecí, ale to najdôležitejšie – lásku a múdrosť – najmenej. Lebo vzdelanosť a množstvo dát, informácií a poznatkov ešte neznamená Múdrosť. Prečo väčšina krásnych rečí a sľubov o večnosti našej lásky tak často po niekoľkých mesiacoch či rokoch končí v zabudnutí?

Čo pomáha človeku rozlišovať dôležité od nepodstatného, potrebné od nepotrebného (iba chceného), zmysluplné od nezmyselného, slušné od neslušného, čestné od nečestného, dobré od zlého, spravodlivé od nespravodlivého a pod.?

Aj keď sme na to dnes už takmer zabudli, túto schopnosť v človeku vždy rozvíjala FILOZOFIA. Nie ako dnes často vnímané „jalové teoretizovanie“, ale ako praktická a najdôležitejšia ľudská činnosť (a základ pre všetky ostatné činnosti človeka): skúmanie podstaty človeka, spoločnosti, dobra, pravdy, krásy, spravodlivosti, vzťahov, hraníc a možností človeka a ľudského života. Ako nenahraditeľný nástroj pre ozajstný rozvoj charakteru jednotlivca aj celej spoločnosti – lebo ako hovoril už napr. Seneca:

„Život je darom nesmrteľných bohov, ale žiť dobre je darom filozofie.“

Keď vplyv filozofie – „lásky k múdrosti“ slabne, slabne naša schopnosť rozumieť láske a múdrosti a patrične ich aj žiť, čo má všestranné dôsledky, vrátane úpadku morálky, slušnosti, ľudskosti a charakteru človeka, čo sa nevyhnutne prejavuje aj v celej spoločnosti a civilizácii. Bez filozofie strácame:

• etiku – schopnosť rozlišovať, čo je správne, dobré, slušné a ľudské,
• cnosti – charakterové kvality, ktoré držia pokope spoločnosť aj jednotlivca,
• mieru – schopnosť žiť vyvážene, rozumne, nie na úkor iných či iného,
• zmysel – orientáciu a smerovanie v živote,
• dialóg – schopnosť počúvať a porozumieť

a ďalšie schopnosti žiť a rozvíjať sa v reálnom svete – a rozvoj umelého a virtuálneho sveta to nikdy nedokáže nahradiť. Iba ak by sme tým chceli nahradiť aj samotného človeka a ľudstvo – naozaj chceme toto?

Dôsledky tohto úpadku vidíme všade:

• v ekológii, kde síce pribúda opatrení, ale druhov ubúda,
• v technike, kde výkon rastie, ale zmysluplnosť klesá,
• vo vzťahoch, ktoré sú rýchle, ale povrchné,
• v spoločnosti, ktorá je informovaná, ale dezorientovaná,
• v kultúre, ktorá je hlučná, ale prázdna,
• v politike, ktorá je výrečná, ale nie spravodlivá.

Technika sama o sebe civilizáciu nedokáže zachrániť. Potrebujeme obnoviť základnú schopnosť človeka porozumieť sebe, druhým, svetu. 

A v tomto okrem filozofie a etiky môže veľmi pomôcť aj jazyk, ktorý spája, nie rozdeľuje. Jazyk, ktorý rozvíja dialóg, nie len prenos dát. Jazyk, ktorý je nielen neutrálny a prístupný, ale prinášajúci aj spravodlivosť, morálnosť a ľudskosť do nášho života.

A tu sa začína úloha Interlingvy, ktorá má naozaj potenciál prispieť k záchrane našej civilizácie..